Náučný kúpeľný chodník
V jeden pekný slnečný jesenný deň, keď sme nemali čo na práci, sme sa rozhodli absolvovať krátku a nenáročnú vychádzku pod tatranskými štítmi. Miestni obyvatelia nám už skôr spomínali, že ideálna a nenáročná prechádzka vedie náučným kúpeľným chodníkom. A tak sme sa rozhodli vyskúšať si ho.
Cestu sme začali pri údolnej stanici pozemnej lanovky na Hrebienok. Po kamením vysypanej ceste sme sa miernym stúpaním vydali smerom ako keby k Slavkovskému štítu. Asi po piatich minútach sme narazili na smerovník označujúci vstup do Tatranského národného parku a smerovanie na modrú turistickú značku k Slavkovskému štítu. Hneď vedľa smerovníka bola postavená aj náučná tabuľa, z ktorej sme sa dozvedeli o histórií sánkovania v Tatrách. Zaujímavým poznaním pre nás bol fakt, že vozovka medzi Smokovcami a Popradom sa v roku 1904 využívala ako sánkarská dráha, o rok neskôr prevzala túto funkciu cesta na Hrebienok, kde sa v roku 1907 odohrali prvé závody na sánkach a boboch. Na informačných tabuliach bol text doplnený aj zaujímavými dobovými fotografiami, ktoré nám poskytli verný obraz toho, ako v minulosti naše malé veľhory vyzerali. Po krátkej zastávke sme sa vydali ďalej.
Čistý vzduch, kontrastné červené plody jarabiny s nebesky modrou oblohou a farebným lístím nám spríjemňovali jesennú prechádzku. Odrazu sme na ľavej strane chodníka zbadali akúsi odbočku. Ani na chvíľu sme neváhali a odbočili sme. Dobre sme spravili, nakoľko po minútke chôdze sa nám vyjavila scéna ako z filmu. Krásne jazierko pokryté nánosmi lístia, okolo brezy a smreky. Nad jazierkom boli lavičky, dokonca aj nový drevený prístrešok a okolo neho smeti. Boli síce v igelite, no ten bol roztrhnutý a tým pádom boli roztrúsené kde tu. Tu sme opäť videli absenciu zdravého rozumu a nie len toho, ale aj odpadkového koša, ktorý akosi k turistickému odpočívadlu patrí. Smeti sme samozrejme pozbierali späť do vreca a zobrali so sebou. Zakrátko sme sa opäť napojili na náučný chodník, ktorý sa rozdvojoval. Napravo viedla cesta k Rainerovej chate po novovybudovanom Rainerovom náučnom chodníku a naľavo pokračoval „náš“ kúpeľný chodník. Cestou sme míňali ďalšiu náučnú tabuľu, ktorá vypovedala o lese a rastlinách v jeho blízkosti.
Mierny kopec preveril našu kondičku, keď sme zrazu zacítili dosť prenikavý sírny zápach. Vedeli sme, že ďalšia náučná zastávka sa blíži. A tak aj bolo! Ako sme sa z tabule dozvedeli, zápach je spôsobený geologickou činnosťou hlboko pod zemským povrchom. Plyn, ktorý sa prostredníctvom tektonických porúch, ľudovo povedané zlomov dostáva na povrch, je bohatý na sírany. Vďaka tomu je v oblasti Tatier hneď niekoľko minerálnych liečivých prameňov. A jeden taký sme pár metrov od tabule aj navštívili. Voda „bubľotala“ a bola studená. Po zhliadnutí nevšedného prírodného úkazu sme pokračovali ďalej, až sme dorazili na priestrannú zatrávnenú čistinu. Aj tu bola náučná tabuľa, tentoraz na tému Voda a les. Kúsok od nej bola lavička, odkiaľ sa naskytol nádherný pohľad na podtatranskú kotlinu.
Pomaly sme začali zostupovať. Okolie bolo značne podmáčané, skoro ako v barinách. Spoza stromov sme uvideli konštrukciu lanovky. To bol neklamný znak toho, že sa nachádzame na Jakubkovej lúke. Tu sme náučný chodník definitívne stratili. Až v závere zjazdovky pri bielej budove sme objavili zarastenú tabuľu s poslednou náučnou zastávkou. Tá informovala o tatranskej architektúre.
Nakoľko sme boli ešte plní síl, rozhodli sme sa absolvovať ešte výlet na Kalváriu na Peknú vyhliadku, ktorú zhotovili profesionálni umelci – sochári z oboch strán Tatier – Slovenska a Poľska ako poctu našim veľhorám. Cesta na vyhliadku vedie buď od asfaltovej cesty na Hrebienok, alebo ako sme ju my absolvovali, od prameňa Smokoveckej kyselky.
Každopádne výlet nám netrval ani dve hodinky, bol stúpaním nenáročný, ale pohľadmi na tatranskú prírodu neskutočný.
Preto vám takúto nevšednú prechádzku vrelo odporúčame.